Dušičky.

A je to tu znovu. Ako každý rok. Pýtate sa kto? čo? No predsa sviatok " Všetkých svätých" alebo "Pamiatka zosnulých". Jeden je cirkevný 1.11. a druhý 2.11. štátny? Neviem. Ale viem, že počas týchto dní sa všetci rozbehnú na cintoríny, aby si spomenuli na tých, čo už nie sú na tomto svete. Aj ja patrím medzi tých, čo si uctia pamiatku zosnulých. Rok, čo rok som z toho sviatku smutná. Stáva sa z neho komerčná záležitosť.Obchody sa pretekajú v ponuke už od septembra. Na cintoríne stretávam ľudí, čo si počas života svojich blízkych nenašli čas na ich návštevu ani 1krát do roka. Teraz prídu rok, čo rok na cintorín s okázalými kyticami a tvária sa ako im blízki chýbajú. Možno naozaj smútia. Ktovie? Do ich sŕdc nevidíme. Výzdoba hrobov nie je lacná záležitosť. Ešte, že mŕtvym je jedno či majú na hrobe čečinu a slamienky vypestované v záhradke, alebo okázalé kytice. Pred niekoľkými rokmi som bola vo Francúzsku. Zaujal ma cintorín  vytvorený na zelenej lúke so skoro rovnakými kamennými kamennými krížmi. To znamenalo, že po smrti sú si všetci rovní. Veľmi sa mi to páčilo. Uctiť si pamiatku zosnulých predsa neznamená dať honosnejšie kytice, ale to čo v duši cítime. Spomínať na tých, čo nie sú medzi nami môžeme kdekoľvek a kedykoľvek a nielen na cintoríne. Hĺbka spomienky nie je meraná cenou výzdoby hrobu. Zamyslíme sa nad tým!

Babia hora ( 1723 m n. m)

 Tento malebný vo svojej hornej časti holý masív je najvyšší vrcholom nielen Oravských Beskýd, ale aj celých Slovenských Beskýd, ktorý pri dobrom počasí poskytuje vynikajúce rozhľady. Tvorí štátnu hranicu s Poľskom. Milujem Oravu pre jej prekrásnu prírodu a ľudí, ktorí tam žijú.O Babej hore som vedela ešte zo školských čias. Vnímala som ju v spojení s Pavlom Országhom - Hviezdoslavom a jeho dielom Hájnikova žena. Manžel navrhol, aby sme si urobili výlet na Babiu horu. Priznám sa, že najprv sa mi veľmi nechcelo ísť. Neoľutovala som. Babia hora ma očarila svojou krásou. Zvolili sme si trasu zo Slanej vody po žltej značke Hviezdoslavovou alejou k Hviezdoslavovej horárni a ďalej až na Babiu horu.( cca .3,30 hod.) Cestou sme nestretli ani živú dušu, hoci počasie bolo priaznivé. Počas výstupu sme si odpočinuli v prístreškoch a napili sa vody zo studničky. Na vrchole pri pamätnej tabuli pápeža Jána Pavla II bolo veľa poľských turistov. Z Babej hory sme pokračovali hrebeňom po modrej značke  ( cca 50 minút) na Malú Babiu horu. Odtiaľ po červenej značke sme sa vrátili do Slanej vody. Zostup trval asi 2,30 hod. Posledný úsek po asfaltke bol unavujúci a zdal sa nám nekonečný. Napriek únave bola to veľmi pekná túra. Odporúčam každému, kto má rád prírodu. Ešte jedno upozornenie. Na celej trase nie je ani jediná chata s občerstvením. Jedlo je potrebné zobrať so sebou.