Dušičky.

A je to tu znovu. Ako každý rok. Pýtate sa kto? čo? No predsa sviatok " Všetkých svätých" alebo "Pamiatka zosnulých". Jeden je cirkevný 1.11. a druhý 2.11. štátny? Neviem. Ale viem, že počas týchto dní sa všetci rozbehnú na cintoríny, aby si spomenuli na tých, čo už nie sú na tomto svete. Aj ja patrím medzi tých, čo si uctia pamiatku zosnulých. Rok, čo rok som z toho sviatku smutná. Stáva sa z neho komerčná záležitosť.Obchody sa pretekajú v ponuke už od septembra. Na cintoríne stretávam ľudí, čo si počas života svojich blízkych nenašli čas na ich návštevu ani 1krát do roka. Teraz prídu rok, čo rok na cintorín s okázalými kyticami a tvária sa ako im blízki chýbajú. Možno naozaj smútia. Ktovie? Do ich sŕdc nevidíme. Výzdoba hrobov nie je lacná záležitosť. Ešte, že mŕtvym je jedno či majú na hrobe čečinu a slamienky vypestované v záhradke, alebo okázalé kytice. Pred niekoľkými rokmi som bola vo Francúzsku. Zaujal ma cintorín  vytvorený na zelenej lúke so skoro rovnakými kamennými kamennými krížmi. To znamenalo, že po smrti sú si všetci rovní. Veľmi sa mi to páčilo. Uctiť si pamiatku zosnulých predsa neznamená dať honosnejšie kytice, ale to čo v duši cítime. Spomínať na tých, čo nie sú medzi nami môžeme kdekoľvek a kedykoľvek a nielen na cintoríne. Hĺbka spomienky nie je meraná cenou výzdoby hrobu. Zamyslíme sa nad tým!